A ty si pohol mojím svetom - iba jeden chlapec s naozaj divným menom.

Pražské metro

10. dubna 2010 v 16:15 | Dora |  Tvorba kamarátov
Je v tom vraj niečo nevypovedané... možno ďašie časti...
Autor: Eva, ewar... 
Mne sa to páči, ako vám?



Pražské metro ♥

 " Ukončete, prosím, nástup a výstup, dveře se zavírají," ozval sa monotónny, umelý hlas hlásateľky z reproduktorov.
 Však dobre, dobre , pomyslela som si unavene, kým som sa vliekla cez dvere jedného z vagónu metra. Bola som unavená, priam som sa klepala, samozrejme, že sa v preplnenom metre nedalo ani kde si sadnúť a prosto sa mi už nechcelo ani žiť. A to ma ešte čakala cesta domov...
 Voľky-nevoľky som sa jednou rukou chytila tyče pri strope. Druhou som pevne zvierala kabelku v ruke a nechala som sa unášať pohybmi metra, ktoré som už poznala takmer naspamäť.
 Moje uvoľnené telo trhlo tam a späť na ďalšej zastávke. Vltavská - vedela som to a to som sa už ani nemusela pozrieť na mapku nad vchodom. Zlepšujem sa, aj keď som tu iba necelé dva týždne.
 Silno som zažmurkala aby sa mi nezavreli oči, a to mi do nich nahnalo slzy únavy. Utrela by som si ich, keby som nebola namaľovaná a príliš lenivá. Ale radšej nebudem riskovať rozmazanie a vyhoviem aj svojim unaveným svalom. Tak som pomoc zastretému zraku poskytla aspoň ďalším žmurkaním. Klipkala som tam očami ako absolútne debilná či s nejakou mentálnou vadou, ale bolo mi to jedno, aj keď po mne ľudia dosť čudne čumeli.   No na to som si už za tie roky tiež mohla zvyknúť... 
 Naposledy som zavrela oči- len nakrátko, aby som nezaspala- a pomaly som ich otvorila. Už ma v nich neštípali slzy a tak som videla jasne. Pozrela som sa pred seba už na trochu vyprázdnený vagón a uvidela som, ako na mňa zíza jeden manželský pár v dôchodkovom veku výrazom, ktorý presne vystihoval ich aj moje myšlienky: kedy už konečne skolabuje? Nech je trochu "vzrúšo"! 
 Ha" ale ja im takú radosť neurobím, ešte som dosť pri vedomí. Radšej som od nich odtrhla zrak a začala som sa pozerať na druhú stranu metra, aby som zbytočne nepútala ich pozornosť ešte viac. 
 Dívala som sa na oranžové tyčky na držanie a na nejakých ľudí, ktorých som beztak nepoznala... Alebo žeby nie...? 
 Nie... toto nemôže byť pravda... Nie! Nie?! Áno! Toto sa mi môže iba snívať! Toto skutočne nie je pravda! Nie je, nemôže byť! Keby to bola pravda, bola by dokonalá a nič nie je dokonalé. Nič... až na túto pravdu.
 Svojou rukou zvieral priamo predo mnou tyč človek, na ktorého možno nikdy nezabudnem. K nemu prosto patrila moja dávna, už takmer prachom zabudnutá minulosť. Je uzavretá kapitola, iná stránka knihy, ktorú teraz píšem. Ale je tu, votretý do priazne mojej budúcnosti. Stál tam presne taký, ako sa mi vryl do pamäti i srdca, no predsa iný. 
 V prítmí večerného metra mali jeho gaštanovohnedé vlasy tmavší odtieň, nejagali sa s ryšavým leskom tak, ako keď sme spolu behali po letných lúkach zaliatymi slnkom. Už nemal okuliare ako mával, vystriedali ich kontaktné šošovky. Bez nich by videl veľmi zle. A jeho tvár...? Akoby zostarol, no nie v zlom. Možno zvážnel, možno zmužnel. No už na ňom nebolo nič z toho chlapca, ktorého som pred štyrmi rokmi milovala a musela ho stratiť.  Na nohách sneakersy, úzke rifle, tepláková mikina a športová taška prehodená cez plece mu ostali. Zmenil sa len design, veľkosť a značky. Možno si splnil svoj sen, uvažovala som, a možno má len dobrý flek, ktovie. 
 Cítila som, ako sa mi únavou stuhnuté svaly na tvári napli do úsmevu. Aj keď tie spomienky boleli, pri pohľade na neho ma viac tešili. Nedokázala som z neho prosto odtrhnúť oči, aj keby som chcela, ani vtedy by som to nevedela. 
 Obzrel sa okolo seba, možno zachytil pohľad na svojom tele. Asi si nič nevšimol, nesvoj prešľapol na mieste a opäť sa nenápadne obzrel. Vtedy si ma už všimol. Najprv po mne pozeral ako po zjavení, dokonca si nechal pootvorené ústa, a to ma prinútilo pousmiať sa nad ním. Počula som, ako sa tiež ticho zasmial a takmer naraz sme sklopili zrak k zemi. Ja som nedokázala uveriť, že to, čo vidím, je pravda, tak som chcela zistiť, či to tam bude, keď sa pozriem opäť. On nevedno prečo.
 Vlak zastal na ďalšej zastávke a ľudia sa začali hrnúť von spolu s ním. šokovane som po ňom hľadela a takmer som sa rozplakala od smútku, že len, čo som ho našla ho musím opäť stratiť. Nad hlavami sa nám ozval signál a dvere sa zavreli. No on bol tu, dokonca stál o niečo bližšie. Stál odo mňa sotva na krok. Tak blízko, tak blízko! 
 Len sme po sebe hľadeli, dlho a zároveň tak krátko. Možno ani jeden z nás neveril vlastným očiam. Možno si aj on myslel, že sa mu zhmotnila túžba ako fatamorgána a len sníva. Kiež by to tak bolo...
 Bála som sa toho, že zmizne ako sen, no predsa som len prvá otvorila ústa ja: " Ahoj..." vypadlo zo mňa ticho, no nemala som strach, že by to nepočul.
Usmial sa na mňa a neprestával sa mi pozerať do očí, kým ja som sa topila v tých jeho svetlučko modrých, lesklejším vďaka šošovkám. 
" Ahoj," vydýchol, potom sa okolo nás premleli ďalší ľudia a opäť nás v metre bolo menej. Atmosféra zhustla, zintímnela. 
 Tie stále trhania dopredu a dozadu a posuny ľudí nás na seba natlačili ešte viac, no nebránili sme sa. Zľahka mi chytil ruku ako pri nekonečných prechádzkach mestom kúpajúcom sa v lúčoch zapadajúceho slnka. Začal mi ju jemne hladkať palcom tak, ako zvykol. 
 Opäť raz jeden výstup a nástup. Prudké brzdenie a túžba po ňom ma dostala na jeho pery. Zľahka som ho pobozkala. Nebránil sa, práve naopak, cítila som, ako sa počas bozkávania usmieva. Tak ako ja. 
 Po ďalšej zastávke už naše bozky neboli také nevinné. Znovu boli rovnako vášnivé ako tie posledné. Ani som si už neuvedomila, že sme sa nevideli vyše štyroch rokov. Že sme taký dlhý čas neboli vôbec v kontakte, ani sme nevedeli, či ešte žijeme. Síce nás rozdelili ľudia, okolnosti i priestor, to, čo medzi nami bolo sa očividne nezmenilo. Dokazoval to on i ja. Dokazovali sme to spoločne. 
 Ďalšia zastávka- Vyšehrad.
" Poď!" ťahala som ho so smiechom za ruku kým sme spoločne nevyskočili z metra. Bežali sme cez stanicu hore na ulicu a potom po vyľudnenom, upršanom priestranstve až k bytu v ktorom som žila. Ešte som nemohla povedať, že by som v ňom bývala. 
 V tme a roztrasená radosťou i únavou zároveň som len s ťažkosťami odomkla dvere, no podarilo sa mi to. Vtiahla som ho dnu a zavrela za nami dvere. Stále ma nepúšťal, aj pery od mojich odtŕhal len s ťažkosťami. Nohami som sa vyzula, topánky som kopla na bok, nech sa o ne nepotknem. Začali sme poslepiačky kráčať chodbou, nevedela som, kde skončíme. A ani ma to nezaujímalo. Na zem padla jeho športová taška, moja kabelka, kabát, bunda, blúzka... ostych...  
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama