A ty si pohol mojím svetom - iba jeden chlapec s naozaj divným menom.

Kreslím si narcis(a)

17. dubna 2010 v 23:06 | Dora |  Tvorba kamarátov
Autor: Eva

Kreslím si narcis(a)

 " A od dnešného dňa sa nudíme oficiálne," povzdychol si Paťo a prehodil jednu ruku okolo môjho krku.
" Aj vy z toho máte takú radosť ako ja?" sarkasticky predstieral nadšenie a popri tom sledoval naše unavené tváre.
" Všetci," zavrčal Robert, ani sa na neho nepozrel. 
" Ani kus mi nebude chýbať, že som si týždeň -dobre počuješ, týždeň!- mohol robiť čo som chcel. Ani ten nekonečný spánok a ešte dlhšie ponocovanie a skutočne mi chýbal pohľad na tie hlúbe ksichy, fakt..." 
" Neber to tak zle, veď tie vypchaté zvery v kabinete nevyzerajú tak hlúpo," opäť slabý pokus o vtip z Paťovej strany, na ktorý sa už Robo otočil a nevraživo sa na neho pozrel. Patrik radšej o krok cúvol.
" Zdravím decká!" dobehla nás na ceste do školu Borka, ktorej dlhé blond vlasy viali celou cestou, až sa za ňou všetci chalani otáčali.
" Aj tebe pekný školský deň." 
" Má niekto tú domácu z fyziky?" Nevšímala si jeho poznámku a ani sa na neho nepozrela.
Adrián vybuchol od smiechu: " A načo?!" 
" Rob isto má," pokrčila som plecami. Bola som príliš unavená rozmýšľať nad tým, či som v noci do tej hŕby zošitov niečo počítala, alebo nie. 
" V triede ti ju dám odpísať," odvetil ticho, keďže sme sa už ocitli v areáli školy. Všetci sme stíchli poučení nespočetným množstvom situácii, pri ktorých sme hovorili to, čo nemali a za chrbtom sme mali niekoho z učiteľov. Niekedy sme sa zvykli sami seba pýtať otázku, ako je možné, že sme ešte neskončili so zníženou známkou zo správania.
" Počkať, počkať! Stojte," zastavil nás Paťo sledujúci Robove rozladené kroky. Oči sa mu pobavene leskli ako vždy, keď tušil niečo nepríjemné. S Borkou sme len nechápavo zastali a tiež sledovali, čo sa stane.
 Ako tak Robo nahnevane kráčal k budove školy, dobehlo ho dievča- nejaká malá baba zo Sekundy, a zastavila ho celá červená a chvejúca sa. My sme už ako-tak tušili, čo sa bude diať, kým Robert na ňu civel a nesnažil sa zakryť svoju zlú náladu.
" Ahoj, som Aďa z triedy oproti vašej," oznamovala mu celá rozklepaná.
" A?" opýtal sa jej nechápavo.
" Chcela som ti len toto dať," rýchlo mu odvetila a ešte rýchlejšie mu strčila mu do vrecka na veste lístoček. No najrýchlejšie beztak utekala preč. 
 Kým sme mi traja tlmili smiech, Robert zatiaľ dosiahol, vrchol svojej zúrivosti. Vybral lístok z vrecka, veľkou rukou ho pokrčil na malý zdrap, hodil na zem a rozmliaždil svojou veľavravnou botaskou, na ktorú si už od začiatku svojej kariéry lámača sŕdc písal mená dievčat, s ktorými bol vonku. Všetci sme na vlastné oči videli, že skutočne začína zaznamenávať na tretí pár... A kým dievčatkám naokolo  trhali srdce či už jeho botasky, alebo lístok pod nimi, on si ich ešte prebodával pohľadom španielskeho býka. Potom sa vystrel, upravil si vestu a s vysoko vztýčenou hlavou konečne vošiel do školy. Toto mu tie malé dievčatá robili aspoň raz do týždňa a jeho to, samozrejme, nekonečne vytáčalo. Na Valentína sa dával pre istotu vypísať od lekárky na týždeň dopredu. Bol to prosto presne ich typ. Vyšší ročník, svaly, modré oči, blond vlasy... nie je čo dodať.
A kým on besnel kdesi v triede, my sme sa ešte stále opierali o seba na chodníku, pretože ani jeden z nás nedokázal rovno stáť od smiechu. 
" Ty si ich na to zase nalákal? Ako si mohol?!" stále smejúc sa, no zároveň vyčítavo sa  obrátila Borka na Patrika. 
" Toto som nebol ja," odvetil a aj keď sa popri tom diabolsky usmieval, bolo vidno, že neklame.
" OK," dostala som zo seba po chvíli trochu zadýchane od toľkého smiechu, "mali by sme sa prestať smiať."
" Ale prečo?! Nekaz nám radosť!" Napomenul ma Paťo.
" Vy s ním možno nesedíte, ale ja áno." musela som im pripomenúť.

" Chce niekto odpovedať?" znudene sa opýtala profesorka na začiatku skúšania jednoznačným tónom, ktorým sa vyznačovali čakatelia na zázrak.
 Do vzduchu sa zdvihlo len šesť rúk, aj to sme boli len my, ľudia z našej partie. Bolo to jednoznačné, nikto iný sa z triedy ani nezvykol hlásiť. No profesorka bola aj tak prekvapená, nečakala, že by sa niekto unúval učiť sa cez prázdniny.
 Všimla som so Roba, opäť zas fascinovane sledoval svoju ruku, ktorú pri hlásení vytáčal v rôznych uhloch. Miloval ju ako všetko na sebe, bol to prosto nevyliečiteľný narcis. Nikdy nikoho nemiloval tak, ako seba, nič nebolo dokonalejšie ako on, no len v jeho očiach. Priam trpel posadnutosťou svojím zovňajškom, rozumom a talentom. Aj teraz mal na očiach okuliare len preto, lebo sa mu ich rám neuveriteľne hodil, inak v nich mal obyčajné sklíčka, keďže oči mal úplne v poriadku.
 Presne som vedela, na čo myslím, jeho tvár bola vždy príliš ľahko prečítateľná. Túžil ju nakresliť, zachytiť do najpodrobnejšieho detailu, každú šľachu, prst, chcel svoju ruku zvečniť a dokázať si jej dokonalosť. A práve to ho hnevalo ešte viac, nikdy nevedel kresliť, aj keď po tom túžil. V triede síce patril medzi najlepších žiakov, hrával na niekoľko hudobných nástrojov, ovládal niekoľko cudzích jazykov, hrával divadlo a perfektne tancoval, no kreslil ako osemročné decko. 
 Možno aj preto ma mal v zuboch, keďže ja som, narozdiel od neho vedela kresliť dosť dobre. 
 Neodolala som teda: " Ešte stále ťa to tak štve?" 
" Čo také?" odpovedal úplne vyrovnane, ale to robil len vtedy, keď zakrýval zlosť. 
" Že nevieš kresliť."
" Možno začnem chodiť do ZUŠ- ky. Čo myslíš, je to dobrý nápad?" Z jeho hlasu už začínalo sálať ostrý sarkazmus.
" Ale to by si musel obmedziť nejakú svoju činnosť," pripomenula som mu s úsmevom.
Konečne sa ku mne otočil a na zlomok sekundy sa mu zlovestne zaleskli oči: " Možno by to pre tú srandu stálo."
" Už len kvôli tým botaskám a fixkám by som to nerobila. Boli by dosť smutné, keby si ich nemal v ruke každý deň."
Mierne mu to vyrazilo dychu, bol zvyknutý, že väčšinou vyhráva on, no teraz ostal bez slova.
" Si..." začal, no nedopovedal, keďže ho vyvolala profesorka. Len zavrel ústa, postavil sa a odišiel so zošitom pred tabuľu.
 Uf, vydýchla som si takmer nahlas. Už sa medzi nami schyľovalo k hádke a tie obzvlášť neznášam.  Nie len kvôli samotným hádkam, ktoré nemá asi nikto rád, ale najmä preto, lebo on by so svojimi rečníckymi schopnosťami porazil v slovných súbojoch najobávanejších moderátorov, nieto ešte mňa. A ja tak nerada prehrávam...a on to vie... a preto vždy vyhrá. Má jednoducho príliš dobrú motiváciu. 
" Si..." pokračoval, keď sa vrátil na svoje miesto, no opäť nedokončil. Svojím: " No tak poď," ho vyrušila profesorka, ktorá pre zmenu vyvolala mňa. Len som sa na neho nevinne usmiala a odišla som, kým bol ešte pomerne kľudný. 
 Ale ani sa mu veľmi nečudujem. Vždy je po prázdninách prehnane podráždený, unavený a nervózny. Celé dni nerobí nič iné, len hrá v divadle či doma, na nástroje alebo skúša hrať rôzne postavy. Cvičí, kedy môže, priateľov nezanedbáva, málo spí, ale aj tak mu pribúdajú stále nové mená na topánky. A potom príde škola a z týchto dní, kde si konečne dokáže zaradiť všetky záľuby do dvadsiatich štyroch hodín, prosto vytrhne...
" Tak čo to som?" Nedalo mi a spýtala som sa ešte skôr, než som si opäť sadla na svoje miesto.
" Si..."
" Si drzý, Robert!" rozľahlo sa zrazu triedou a všetky oči sa upreli na nás. On len pomaly otočil hlavy k hlasu a tváril sa maximálne prekvapene.
" Poď si sadnúť sem, do prvej lavice," vyzvala ho a on si len pobral veci, pokým urazene vstával zo stoličky. Ani sa na mňa nepozrel.
 S ťažkosťami som potlačila škodoradostný úsmev, keď som za chrbtom počula Borkin chichot. 
" Vy dvaja čo zase riešite?" Naklonila sa ku mne po chvíli.
Ja som len mávla rukou: " Nechaj tak..."

" Takže ešte raz: čo to som?" ozvala som sa takmer ihneď ako si opäť sadol vedľa mňa cez prestávku.
" Ja už fakt neviem," odsekol a znovu si začal čarbať na papier ako cez hodinu.
Jasné, to mu tak verím. Očividne len zahovára, veď aj teraz sa tvári, akoby tu ani nebol a ignoruje svet okolo, čo robí zriedkakedy. 
" Jéé, to je čo? Chobotnička postriekaná atramentom, či...?" zneistela Borka pri svojej otázke hneď ako si všimla Robov smrtonosný výraz.
" To je ruka," vysvetlil jej, ani nežmurkol. 
" Ale fakt to vyzerá ako chobotnica, alebo ako medúza..." vytrhol mu z papier z ruky Rasťo a pozorne si ho prezeral a otáčal všetkými smermi v snahe nájsť na ňom aspoň nejakú podobnosť s rukou.
" Vráť to, ryšavec!" Zreval na neho, no bez výsledne.
" A naozaj," skonštatoval Paťo po tom, čo sa naklonil Rasťovi cez plece, aby si tiež tú "ruku" mohol pozrieť, " ale keď nad tým tak rozmýšľam, ani na chobotnicu sa to nepodobá... možno je to nejaké neidentifikovateľné mimozemské teleso..." 
" Kašli na to," štuchla som ho do boku.
" Nevykašlem sa na to! Nie je to chobotnica ani..."
" Nechaj si to," posunula som mu pod ruku obrázok, čo som pre zmenu kreslila cez hodinu ja. Bol na nej on, otočený k oknám so zdvihnutou rukou presne tak, ako som si ho pamätala. Nebola to detailná kresba, bola kreslená len spamäti. Niečo bolo presné, no veci, ktoré v spomienkach neostali, dokreslila predstavivosť. Ale aj tak sa z toho pekne vypracovaného obrázku dalo rozpoznať, že ide o Roberta. 
 Ten si obrázok spokojne prezeral, vykresľoval mu na tvári úsmev, občas sa uškrnul či blysol očami, no bolo vidieť, že ho potešil. 
 Asi po pol minúte sa ku mne otočil s úsmevom na tvári, ktorý mu skresľoval oči do úzkych štrbín: "Ale ja nemám takú šľachovitú ruku!" 




 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Kira Kira | 11. května 2010 v 20:39 | Reagovat

Hm... hm... na to, že som to skoro nedočítal, to bolo... celkom obstojné. Nehovorím, že je to zlé, ale ja som zameraný na úplne iné poviedky. Občas mi tie vety pripadali také... násilne napísané, neviem to presne vysvetliť, aj keď viem, čo myslím :D
A tie pravopisné chyby... uch... ledva som to usedel na stoličke :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama