A ty si pohol mojím svetom - iba jeden chlapec s naozaj divným menom.

Nevypsaná fixa

17. dubna 2010 v 23:08 | Dora |  Tvorba kamarátov
Autor: Eva

(Ne)vypsaná fixa

" To čo zase toto...?!" začul som otcov rev po tom, čo mu pod ťažkými nohami zapraskalo niečo plastové. Len som sa prevesil  cez okraj postele a pozeral na neho dolu hlavou. 
" Vypsaná fixa," objasnil som mu. Aj keď mal obal v ruke, vedel som, že si určite neprečítal ani riadok z neho.
" Nebuď drzý, veď predsa vidím, že je to cédečko!" opäť zareval a ja som mal čo robiť, aby som neprevrátil očami. 
" Pozri sa tomu na prednú stranu."
 Stále nervózne tak urobil a všimol si, že je to tam skutočne napísané. Ostal mierne prekvapený, doslova nenávidel, keď som mal pravdu ja, nie on.
" Dal si mi ho na narodeniny..." pripomenul som mu, aj keď som opäť dobre vedel, že si to isto nepamätá.
Len pokrčil plecami a snažil sa mi klamať: " Aj sa mi zdalo nejaké povedomé..."
" To ťažko, veď ho kupovala tvoja sekretárka."
" A ty to odkiaľ vieš?" zvýšil hlas, ani si to už neuvedomil.
" Ach, to vieš, má dvadsaťtri, silikóny a myslí si, že môže dostať syna svojho osobného vibrátora, keď sa bude hrať s vlasmi a rozprávať o veciach, ktoré jej kurací mozog pri úteku napadnú... Je skutočne sexy, ale blbá. Mal by si si začať vyberať asistentky podľa toho, koľko toho majú v hlave a nie podľa toho, ako vedia..." 
" VON!" prerušil ma celý červený v tvári otec, " VON! VYPADNI Z MÔJHO DOMU!" rozkrikoval sa. 
" Okej," pokrčil som plecami dvíhajúc sa z postele, " Aj tak som sa chcel ísť prejsť." Navliekol som si botasky a bundu a prešiel som popri nemu tak, že som mu silno vrazil do pleca. Počul som, ako za mnou zanadával šúchajúc si ho. Mňa však bolelo viac než jeho, no to on nikdy nepochopí...

 Nudné sobotné ráno, okolo desiatej sa nikdy nikde nič nedeje. Buď všetci spia, alebo ešte popíjajú kakaoko a pozerajú rozprávočky... Bože, kedy už konečne z toho vyrastú?!
 Aspoňže Robo volal, či neideme von. Neznáša paneláky, medzi ktorými vyrastal rovnako ako ja, tak zvykneme chodiť na lúku pri lese za sídliskom. 
" Tak čo, zase ťa vyhnal z domu?" spýtala som sa, keď som ho našla ležiaceho na tráve ako zíza na oblohu. 
" Ale nie," snažil sa klamať, no nikdy mi to nešlo, " pokazil sa mi počítač."
" A čo tvoje priateľky? Momentálne nie sú k dispozícii?" 
" Veď nemôžem byť s nimi stále," vyprskol mierne urazene. Zatiaľ som si ľahla vedľa neho na zem a pozorovala oblaky nad nami. 
" Oh my god, randila si ty už vôbec niekedy, že sa toto pýtaš?" spýtal sa stále nevychádzajúc z údivu.
" Ehm.." zdráhala som sa odpovedi, nikdy sme si  totiž neklamali. 
" Nie?" vydýchol skutočne prekvapene smerom ku mne. 
" Ja nie som ako ty, aby som striedala chalanov častejšie než ponožky!" Ohradila som sa ostro, najlepšia obrana je predsa útok. 
" Ale veď to od teba ani nikto nechce! A okrem toho, je to neskutočná sranda," zasmial sa, asi si spomenul na nejakú vtipnú spomienku. 
" Chodila si už s niekým?" nedalo mu to. 
" Nie... ale tak čo ťa na tom baví, mať viac priateliek, než je dní v roku?!" 
" Môžem ich vlastniť," prehovoril s dávkou posadnutosti v hlase, akú som u neho ešte nepočula.
" Určitým spôsobom ich ovládam, vieš, je to skvelý pocit, keď na nich vidno ako čakajú na moje prosby. Celé sa mi venujú, ich čas je len môj a potom ich pustím k vode. A prídu nové a nové a neopozerané a každá iná.." 
" Ale veď, preboha," tentoraz som z údivu nevychádzala ja sama, " ja by som si nepamätala ani ich mená!" 
" A že na čo sú dobré botasky," preložil si jednu nohu cez druhú a zatienil mi výhľad svojou veľkou topánkou, na ktorej sa blýskali fixkou napísané mená a prezývky dievčat. Spolu sme sa zasmiali, určitým spôsobom to bolo veľmi šialené. 
" Ale skutočne... veď ty by si mohla tiež nás, chudákov chalanov, zdierať a ty nič.. to už prečo?"
 Smiech ma síce prešiel, no úsmev mi ostal: " Možno som natoľko naivná, že čakám na princa, s ktorým by sa oplatilo niečo mať." 
" Wauw," opäť prekvapene vydýchol a zamyslene pozeral na nebo. Na tvári mu bolo vidno, že to, čo práve počum mu veľa nehovorí, no snažil sa to pochopiť. 
" A to akože si sa ani s nikým nebozkávala?" stále dobiedzal.
" No a čo!" vyhlásila som ticho, no počuteľne a teraz som na oblohu zízala ja. Radšej som ten jeho výraz nechcela vidieť.
 Začula som šúchanie trávy a zorné pole mi zrazu zabral Robo nakláňajúci sa nado mnou. Celý sa prevrátil nado mňa, podopieral sa len rukami a približoval sa. Vydýchol a ja som cítila  príjemnú vôňu- čučoriedkovú žuvačku, jeho obľúbenú.
 Zavrela som oči rovnako ako on a zacítila jeho veľké, no nežné pery na svojich. Pohyboval nimi úplne zmyselne, akoby... veď to aj robil každý deň. 
 Ani neviem prečo, ale prestala som rozmýšľať, len som si uvedomovala svoje pery, ako inštinktívne kopírujú jeho pohyby a skúmajú jemnú štruktúru jeho pier. Vzduch preťalo šuchnutie riflí a rifle, keď sa rozkrokom otrel o ten môj a zakolísal sa na rukách tam a späť. Skutočne netuším prečo, asi z čistej živočíšnosti, ale pokrčila som nohu v kolene a lýtkom mu hladkala to jeho, ruky som si našla na jeho ramenách. Ledva som pri jeho tempe stíhala dýchať, no nevadilo mi to...
 A potom sa z ničoho-nič prevalil späť na bok vedľa mňa, akoby sa nič nestalo. 
" To bolo čo?" vyslovila som, keď som opäť chytila dych. 
" Tak toto bol bozk," odvetil s úsmevom. 
" Ako si mohol...?!" zrevala som nevraživo, ani nedokážem pochopiť, ako sa mi mohla takto rýchlo zmeniť nálada.
" Čo je?" nechápal.
" A teraz, keď skutočne niekoho stretnem, s kým budem chcieť aj chodiť, už nebude patriť môj prvý bozk jemu!" kričala som ako zmyslov zbavená, kým on zjavne nerozumel.
" Ale nemôžeš poprieť, že sa ti to páčilo."
 Došli mi slová, tak som ho pleskla po pleci a on sa na tom začal smiať. Po chvíli však už aj mňa prešla zlosť a smiali sme sa  spolu. 


 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Kalamity Jane Kalamity Jane | Web | 9. května 2010 v 15:40 | Reagovat

Je to super... Vážne pekné ...hh.... malinko uletené.... ale fajn....

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama