A ty si pohol mojím svetom - iba jeden chlapec s naozaj divným menom.

Kúsok duše

20. března 2010 v 22:23 | Dora |  Tvorba kamarátov
Je to tu. Prvý príbeh do zbierky. Poslal mi ho Kira, podľa mňa je nádherný.
"Výstižné... nepochopiteľné a pritom každý vie, o čom to je... teda, nie každý. Vie to ten, koho sa to aspoň trochu týka, alebo kto si myslí, že sa ho to týka. Ja si myslím, že viem, o čom to je."
Môj názor na to. Je to nádherné.


Mali by ste si asi ako prvé vypočuť "to, čo ho sprevádzalo celou cestou príbehu".







Ostrý a chladný vzduch mu narážal rovno do tváre, tlačil ho
späť tam, odkiaľ sa snažil utiecť. Ťažké železné putá nechal
ďaleko za sebou, ďaleko od rúk, ktoré sa naťahovali pred
seba, aby uchopili svoj sen. Bol ako malé dieťa, ktoré
potrebovalo pri sebe dospelú osobu, aby na neho dozerala.
Dozerala? Možno len milovala.
Kamienky mu zospodu doráňali chodidlá, bolesť bola slasťou,
božskou chuťou, ktorú cítil na jazyku. Počul nejaký krik,
vzdialený a zabudnutý. Nepodstatný. Jeho pľúca nevládali
udržiavať tempo s krokmi. Za celý svoj život sa namáhali
príliš, aby boli teraz zdravé. Pichalo ho v boku, jedine
toto sa postavilo pred neho ako múr, ktorý nie je možné
obísť alebo zdolať. Prekážalo mu to? Nie, stačil len letmý
dotyk hebkých krídel, aby prekážka zmizla a jeho predstava
plynula ďalej.
Krajina okolo neho nebola krásna, ako videl na obrázkoch.
Jeho svet bol pustý a bez života, ponorený do bielej hmly,
závoja, ktorý skrýval túto čarovnosť pred ostatnými. Bola to
len realita, pred ktorou si celý svoj život zakrýval oči.
Krutá a bolestivá, bodala ho a zraňovala, nestarala sa, že
krváca a plače. Tu mu však nepripadala taká hrozná. Tu bola
dokonca krásna. Bežal ďalej, zrýchľoval, aby mu nič
neuniklo, neprekĺzlo pomedzi natiahnuté prsty. Patrila jemu,
túžba predtým nezakúsená, ktorá sa nachádzala na konci
útesu. Nikdy by si to nepriznal, ale mal panický strach z
výšok, no tu... Bolo možné naozaj všetko.
Bol krásny, presne tak, ako vždy chcel. Krehká bábika s
ľadovými očami a krátkymi riasami. Chveli sa, keď pomedzi ne
stekala osamotená slza, aby neskôr upadla do zabudnutia.
Aspoň pred okom, keď už nie pred roztrhanou dušou. Umelec
maľujúci tmavými farbami. Vždy len tmavými. Márne pokusy
vytrhnúť sa z dna farebnosťou, čo ťahala oči. Nechcel byť
iný a pritom chcel byť svoj, výnimočný.
Ľudia snívajú nesplniteľné sny, takmer nemožné. Hraničiace
so zdravým rozumom. Až keď pocítia prázdno namiesto žalúdku
a uvidia svoje nohy vo vzduchu, pochopia, že toto je ich
túžba. Že sa im plní.
Kričal, keď videl mesto z neuveriteľnej výšky. Strach a
fascinovanosť. Nevedel si vybrať.

"Vždy si chcel vedieť lietať, vidieť ostatných
maličkých, cítiť sa skutočný. Teraz máš možnosť. Narástli ti
krídla? To sotva. Ale tvoja myseľ ich vždy mala. Prečo
nie?"

Už sa nebál, keď hľadel dole. Usmieval sa. Bol šťastný, jeho
putá ležali na zemi príliš vzdialené na to, aby ho uväznili
do reality. Bosé nohy sa milimeter po milimetri približovali
k okraju, nič, iba prázdnota a temnota. Strach z tmy ustúpil
pred vznešeným svetlom, ktoré držal pevne v rukách. Jeho
lampička pri posteli z detstva. Jeho stĺp, o ktorý sa
opieral, keď nedokázal kráčať sám. Jeho priateľ, ktorý
počúval nezmyselné bľabotanie. Jeho láska, s ktorou sa cítil
byť niekým. Výnimočným, vo svojom svete.
Skočil dolu, viečka pevne tisol k sebe, aby pod sebou videl
oázu, nádhernú, dokonalú. Oázu, ktorá tam nikdy nebola.
Rozpažené ruky tvorili jeho krídla, ktoré divoko mávali, aby
splnili jeho sen. Nebol sám. Teplé dotyky jemných rúk mu
objímali telo, náruč, v ktorej sa mohol vždy skryť pred
nemilosrdnosťou ľudí. Nečakal pád, nečakal žiadnu bolesť.
Toto bol jeho svet, v ktorom bol chránený pred zlým. Všetko
bolo priateľské, ako v jeho ozajstnom živote nikdy nebolo.
Dobre mierené kopance sa vytratili v sladkom vzduchu,
zmenili sa na pohladenia, priali nový život, krajšiu
budúcnosť. O mnoho krajšiu...

"Múza, ktorá ťa donútila ďalej tvoriť. Usmieval si sa,
keď si zaspával. Plakal, keď ti ubližoval. Aj napriek tomu
ťa mal viac, ako si vôbec vedel predstaviť. Lebo... milovať
celým srdcom znamená tisíckrát."

Skrýval si tvár v dlaniach. Hanbil sa a bál. Nechcel vidieť
veci okolo seba, bolo to príliš kruté k jeho krehkej duši.
Čo ak by sa rozbila? Z toľkých kúskov by ju už viac
neposkladal, jazvy by zostali navždy.
Počul krik, znova, ruky si priložil na uši. Vystrašené oči
dieťaťa tajili krištáľový poklad. Poklad, ktorý by nechcel
nájsť nik. Rozrušené trepotanie krídel zastavil nežnosťou,
dával si pozor, striebristý prášok fúkol do vzduchu.
Nerozumel. Vzal mu schopnosť lietať, aby ju mohol vrátiť
ešte krajšiu a lahodnejšiu. Aby ju mohol zdielať s
fantáziou.
Nevedel rozprávať, len dokazovať. Maľoval farbami dúhy,
naučil sa žiť, dýchať. Jeho hlasný smiech nezabudol, ako
znie. Keby ho teraz sotil, už nikdy viac by sa nepostavil zo
zeme. Možno? Nik, ani on sám, nevie, čo všetko by jeho chudé
boky uniesli.
Nepotrebuje to vedieť, preto si aj naďalej skrýva tvár,
tentoraz v čiernych vlasoch. Vzdychuje ich vôňu a šepká to,
čo jeho jazyk nepoznal. Myslí si, že ho nik nepočuje. A
pritom dúfa, že predsa jedna osoba...

"Umelci sú blázni. Umelci chcú zanechávať stopu,
otlačky prstov vo forme svojich diel. Ľudia ti na to budú
vždy kašľať, máš tu však sebeckosť. Tak mi povedz, čo si
vykonal pre seba?"

Opieral sa o bielu stenu a so zavretými očami sa smial
nevyslovenému vtipu. Hľadeli na neho ako na šialenca,
doktori v plášťoch si zapisovali do papierov ďalšie príznaky
jeho chorej mysle. Po tom všetkom sa ocitol tu, medzi tými,
čo používajú viac fantáziu ako oči. Chcel to tak, predsa je
lepšie, keď si myslia, že je blázon, ako keby sa zbytočne
snažil ukázať im kúsok zo svojho vnútra, kúsok seba.
Nepochopili by to, je ich iba pár. Ako napríklad on.

KIRA
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 kyrethka kyrethka | Web | 21. března 2010 v 14:17 | Reagovat

tuším viem aj ja :)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama